Sme s deťmi doma. Ako byť k nim empatickí v záujme ochrany rodiny a duševného zdravia?
Je koronavírusový čas a všetci sme stále doma. Nevieme odhadnúť dokedy a ako dlho vydrží takéto kritické obdobie? Ten čas testuje našu trpezlivosť a rodinné vzťahy až na hranu. Vnímajme však toto obdobie pozitívne – ako najväčšiu príležitosť pre duchovný rozvoj ľudí v doterajšej histórii. Byť empatický/á je riešenie.
Ako môžeme využiť túto zvláštnu výzvu?
Navrhujeme využiť túto neobyčajnú situáciu a vyskúšať metodickú empatiu pre svojich najbližších – partnerov, rodičov, kohokoľvek, kto je doma. Najprv odporúčame začať a zámerne rozvíjať empatiu s našimi deťmi.
Čo je metodická empatia?
Empatia je schopnosť vnímať realitu inej osoby z jej vlastného pohľadu. Je to opak toho, čo bežne robíme vo vzťahu k ostatným. 95% času vnímame iných ľudí z nášho vlastného pohľadu, nie z ich hľadiska. Otočme tento pomer a urobme to skrátka inak – venujme 95% času vnemu „akoby očami tých druhých“. To si vyžaduje cielený zámer, špeciálne úsilie a zručnosti.
Treba začať.
Našim učiteľom bude medzinárodný tréner, poradca a psychoterapeut Yehuda Tagar [1]. Je spoluzakladateľ občianskeho združenia Škola empatie a slovenskej pobočky medzinárodnej organizácie Psychophonetics Institute International. Pôsobí v Bernolákove.
Mnoho rokov vyučuje psychofonetiku a metodickú empatiu. Pred 20 rokmi v austrálskom Melbourne nadobudol presvedčenie, že empatiu môžu používať všetci. Celý proces treba urobiť vedome a metodicky zvládnuté. Väčšinou ľudia predpokladajú, že empatia je druh súcitu, ktorý niektorí ľudia majú a iní nie. Mnohí sa domnievajú, že ide o postoj či úmysel. V skutočnosti je to však úplne inak.
Empatia je nový druh vnímania, ktorý je celosvetovo vo vývoji. Pocit empatie nemáme od narodenia. Je to nadobudnutá schopnosť a neexistuje žiadna nevedomá empatia. Môže vznikať len pri vedomom úmysle dokázateľne ide o úplne novú nadobudnutú schopnosť. Mimochodom, aj samotné slovo empatia sa v slovníku objavilo až v roku 1951. V histórii ľudstvo prežívalo vďaka inštinktom a tradíciám. Tieto však rýchlo miznú. Sociálnu súdržnosť teraz môže nahradiť iba empatia. To, čo sme kedysi mali prostredníctvom kolektívnej tradície, musíme kultivovať vedome.
Rozvíjať empatiu vedome!
Každodennou súčasťou života je dnes pre väčšinu rodín – stres. A ten – ako sa vedecky dokázalo – je faktorom ničiacim imunitu. Ako opak toho, čo teraz potrebujeme. V čase tejto vírusovej hrozby nesmieme podliehať stresu a imunitu si tak oslabovať. Naopak, musíme si ju všetci posilniť.
Neprehliadnite:
Ako proti stresu v čase epidémie?
Rodičia a s nimi i deti sú doma často znudené. Doslova „súťažia“ o zdieľanie času pri počítači. Chvalabohu, našťastie často využívajú čas aj na online vzdelávanie. No nezriedka nekonečne a často nekontrolovane konzumujú potraviny, majú príliš veľa energie, ktorú nedokážu využiť. Našu trpezlivosť s prebytkom ich energie často naťahujú až na hranu. Slovom, chýba im štruktúra a – nazvime to opatrne – „režim“. Toto je jedinečná životná šanca na rozvoj empatie!
Ako?
Je možné zapojiť sa do našich online seminárov o metodickej empatii a posilnení imunity, ktoré práve pripravujeme. Už teraz máme bonus pre unavených rodičov – jedno základné odporúčanie: prekvapivo, empatia s deťmi – rovnako ako celá empatia – začína empatiou so sebou samým. Na prvý pohľad to vyzerá ako rozpor, je to však fakt. Aby sme boli schopní porozumieť ľuďom z ich vlastného pohľadu – musíme porozumieť najskôr sebe samým na hlbšej úrovni. Až potom môžeme začať rozvíjať túto novú schopnosť.
Jednoduchý príklad.
Dieťa vás irituje, chce niečo nemožné, prípadne je v spore a o niečo bojuje so súrodencom. Nepáči sa vám to, hnevá vás to, neviete sa zdržať a reagujete na to. Dieťa zas reaguje na vašu reakciu. A začína sa typický domáci kolotoč argumentov a konfliktov. Napokon sa všetci cítia zle a sú vyčerpaní. To je „normálne“. Je to však naozaj normálne?
Pár myšlienok o metodickej empatii pomocou psychofonetiky.
Východiskovým bodom je vnútorný príkaz: STOP ! ZASTAV SA! Najprv treba zastaviť normálnu, inštinktívnu, reakciu, keď to v nás vo vnútri vrie. To je skutočnosť. Ale skúste sa zastaviť skôr, ako budete na základe toho konať, skôr ako vybuchnete „do vnútra“ alebo „navonok“.
Postup.
Choďte niekde, napríklad do inej miestnosti, a zatvorte dvere. Namiesto toho, aby ste konali vedení svojou reakciou pred dieťaťom, dovoľte jej, aby Vás viedla, keď sa nik nepozerá. Vyjadrite sa aspoň symbolicky – gestom, ak nie slovami. Vyjadrite to, čo vo Vás pôsobí – nejako svojím telom. Potom z toho vystúpte – skutočne urobte dva, tri kroky iným smerom; vytraste to – každý zážitok sa dá z tela striasť rovnako ako špinka, ktorá sa nalepila napr. na kabát. Potom sa pozrite na to prázdne miesto, kde ste ešte pred minútkou vyjadrili svoju reakciu. Predstavte si, že ste stále tam a robíte to. Vyžaduje si to nejakú fantáziu. Našťastie nie veľa, pretože zážitok je stále živý, je v pamäti.
To, čo „uvidíte“ vás prekvapí.
Uvidíte sami seba v bolesti, utrpení, pod útokom, odmietnutí, blokovaní, ignorovaní… Možno zbadáte niekoho, kto nie je vo vašom veku, no v súčasnej situácii uvidíte seba v dlho zabudnutej pamäti. Uvedomíte si, že vaša reakcia nevznikla v tom, čo vaše dieťa robilo, ale v tom, čo vám vaše dieťa podvedome pripomína! Toto si treba priznať! Toto je prvý dôležitý krok. A pocítite, že už len tento jednoduchý krok urobí obrovský rozdiel! Potom choďte späť k deťom. Budú robiť to isté, nezmenili sa. No vy ste sa zmenili. Pozeráte sa na ne novými očami. To, čo robia, to stále nie je prijateľné a ako rodič musíte s tým niečo urobiť. Ale v tomto momente si už môžete vybrať alternatívu, čo budete robiť. A potom môžete začať tou najlepšou reakciou – môžete dieťaťu preukázať, že rozumiete tomu, čo cíti. Až v tomto bode sa začína budovať riešenie, ktoré NIE JE reakciou, ale už jasnou voľbou.
Dôverujte svojej intuícii a konajte podľa nej!
To je najlepšie odporúčanie, ktoré vám teraz môžeme dať. Pomôže Vám rozvinúť základnú empatiu s vašimi deťmi v tomto stresujúcom období praktického uväznenia v domácnosti. Je však toho oveľa viac, čo môžeme spolu pre seba, svojich najbližších i všetci sebe navzájom urobiť. Chcieť a začať však musí každý sám! Skúsme to!
Veľa šťastia a pevné zdravie pre všetkých!
Váš Yehuda Tagar
yehuda.tagar@psychophonetics.com
www.pace.sk
[1] Yehuda Tagar je austrálsky, juhoafrický, britský tréner a už i slovenský poradca, psychoterapeut, konzultant a kouč; žije na Slovensku. Je tvorca programov Psychophonetics, Methodical Empathy, Humanizing the Workplace, People’s Sustainability a Methodical Immune Enhancement. Je riaditeľom Psychofonetického inštitútu International, spoluzakladateľom PACE – Psychosophy Academy Academy v strednej Európe a dekanom štúdií Škola empatie. Ponúka odborné kurzy pre trénerov, poradcov, osobných koučov a psychoterapeutov.
