Tajomné a záhadné miesta Slovenska. Bezpečné putovanie do menej známych lokalít
Tajomné a záhadné miesta Slovenska. Na našom území ich nájdeme neúrekom. Veľa javov a úkazov, ktoré majú v sebe čosi magické, tajomné i záhadné. Niet sa čo čudovať, že sa tento príťažlivý tajomný svet objavuje v takom množstve, že sa vmestil do knižnej série s piatimi dielmi. Po minuloročných knižných prechádzkach záhadnými miestami Slovenska sme sa dočkali štvrtej a piatej knihy, ktorou sa celá séria završuje. Poslednou knihou sme sa dostali ku krásnemu číslu 710 záhadných miest a zaujímavostí Slovenska. Tak poďte, naše putovanie sa začína…
Autorom obidvoch knižných noviniek z vydavateľstva DAJAMA je autor desiatok publikácií o Slovensku – geograf Ján Lacika. V štvrtom diele „záhadologického“ bedekra zavedie čitateľov na juh stredného Slovenska, do historických regiónov Novohrad a Hont. Podľa slov autora: „Príroda tohto regiónu nám ponúka mnoho záhad spojených najmä s vulkanizmom. Jeho produkty veľmi dobre poslúžili miestnym obyvateľom, či už ako originálne skalné obydlia vydlabané do poddajných tufov alebo ako nesmierny zdroj bohatstva v podobe veľkého množstva rúd.“ Jeden z výletov zo štvrtého dielu knihy Záhadné miesta vedie zhruba stredom historického regiónu Novohrad od juhu na sever. Pretína Lučeneckú kotlinu od hraníc Cerovej vrchoviny až po južné úpätie Slovenského rudohoria.
Lučenecká kotlina, panoramatický pohľad
Rapovce
„Neveriacich Tomášov“, ktorí spochybňujú, že aj na Slovensku bolo kedysi more, treba pozvať do Rapoviec. Pri tejto malej obci na okraji Lučeneckej kotliny tečie do bazénov termálneho kúpaliska Novolandia pravá morská voda. Pravda je, že bola milióny rokov uväznená v hlbinách zeme, no podľa geológov jej morský pôvod nemožno uprieť. Na začiatku mladších treťohôr sa v miestnej vode preháňali praveké žraloky, raje a iné morské živočíchy, čo dokumentujú nálezy žraločích zubov a iných fosílií v okolí obce. Slaná morská voda si však vďaka hlbinnému vrtu našla cestu na zemský povrch a dnes môže tešiť kúpajúcich sa rekreantov, ktorým sa nechce za morom cestovať do cudziny.
Neprehliadnite:
Objavujeme menej známe lokality Slovenska: povesti a tajomstvá zrúcaniny gotického hradu Divín
Kalonda
Sedimentárne horniny budujúce západnú časť Cerovej vrchoviny sú na fosílie mimoriadne bohaté. Paleontológom robí ich výskum ohromnú radosť, pretože šanca, že tu niečo zaujímavé nájdu, je veľmi vysoká. Dokumentuje to skutočnosť, že za obcou Kalonda tesne pri slovensko‑maďarskej štátnej hranici sa z druhej strany hranice pri maďarskej obci Ipolytarnóc (slov. Ipeľský Trnovec) nachádza najväčšie nálezisko treťohornej flóry a fauny na svete! Na mieste svetovo presláveného objavu treťohorných skamenelín vznikol pozoruhodný geologický náučný park s hodnotnými náučnými chodníkmi. Súčasťou geologického parku je budova, v ktorej je odkrytý paleoreliéf napájadla pri rieke so zachovanými stopami zvierat v skamenenom bahne. Možno tu rozpoznať šľapaje párnokopytníkov, šeliem, vtákov i mohutných nosorožcov. Množstvo odtlačkov šľapají zveri, listov rastlín, dokonca aj tzv. koprolity, čiže stopy po výkaloch zveri, vidno na rozmernom obnažení pieskovcovej vrstvy.
Praveký strom
Zvláštnu pozornosť si zaslúžia skamenené zvyšky obrieho pravekého ihličnatého stromu, lebo podobné záhadné stopy dávnej minulosti nachádzame aj na slovenskej strane pohoria. V geologickom parku je na mieste nálezu vystavený praveký strom Pinuxylon tarnocziense s mohutným skameneným kmeňom, ktorý bol vysoký až 90 metrov. Jeho objaviteľom bol v roku 1836 Ferenc Kubinyi (1796 – 1874), rodák zo slovenskej obce Vidiná pri Lučenci. Stopu po podobnom treťohornom strome nachádzame aj pri východnejšie ležiacom Mučíne, pretože vrstvy bohaté na skameneliny v okolí obce Ipolytarnóc pokračujú za štátnu hranicu a budujú najzápadnejšiu časť Cerovej vrchoviny. Zatiaľ čo strom v maďarskom geologickom parku skamenel, vďaka čomu pretrval až do dnešných čias, mučínsky praveký strom následkom vulkanickej činnosti zuhoľnatel a ponorený do tufového popola sa postupne celkom rozpadol.
Veľká nad Ipľom
Ďalšiu zaujímavú stopu po treťohornej flóre nájdeme na cintoríne v obci Veľká nad Ipľom, ktorá je od maďarského Ipolytarnócu doslova nadohľad. Náhrobný kameň s liatinovým krížom na hrobe farára Gejzu Borbáša na miestnom cintoríne sa nápadne líši od ostatných náhrobkov. Pri detailnejšom pohľade zistíme, že kameň náhrobku veľmi pripomína drevo, čo nie je náhoda. Kameň tvoriaci náhrobok skutočne bol kedysi drevom, presnejšie kmeňom pravekého stromu, ktorý pred takmer 20 miliónmi rokov rástol v treťohornom tropickom lese a neskôr skamenel. Podľa geológa Ľudovíta Gála zažil, podobne ako praveký strom z Mučína, vulkanickú erupciu. V jeho prípade horúci popol padnúci na les nespôsobil zuhoľnatenie stromov. Kyselina kremičitá vylučovaná z popola prenikla do dreva kmeňov a drevnú hmotu premenila na odolný kremeň, čiže podporila jej fosilizáciu.
Veľká nad Ipľom, cintorín so kamenelým dreveným náhrobkom
Tatárske pivnice
O veku pivníc v Ľuboreči sa vedú spory. Miestni ľudia sa nevedia zhodnúť, či boli vybudované ako úkryty pred Tatármi či Turkami. Ak by ich vydlabali zo strachu pred Turkami, boli by o niekoľko storočí mladšie. Možno by túto záhadu pomohlo objasniť rozlúštenie záhadných nápisov vyrytých do stien pivničných priestorov. Ktovie, čo sa ešte skrýva v najväčšej z troch pivníc, ktorá je zasypaná od bombardovania počas 2. svetovej vojny.
Tatárske pivnice
Liečivá voda
Neďaleko cesty z Haliče do Polichna sa nachádza studnička Bystrianka údajne so zázračnou vodou, schopnou uzdravovať chorých. Medzi tými, komu prinavrátila stratené zdravie, bola vraj v roku 1690 aj nevyliečiteľne chorá grófka z haličského kaštieľa. Jej manžel dal pri studničke postaviť kaplnku zasvätenú sv. Antonovi Paduánskemu. Zázračná studnička a kaplnka sa stali pre miestnych ľudí obľúbeným pútnickým miestom. Napr. v roku 1780 sa na púti zúčastnilo až 10-tisíc pútnikov. Dnes z kaplnky zostali už len nepatrné základy. Kaplnka neprežila druhú svetovú vojnu a po nej sa už tunajšie púte neobnovili.
Zvonica v Starej Haliči
Zánik hradu
Predchodcom dnešného kaštieľa bol stredoveký hrad postavený v 13. storočí. V roku 1544 sa jeho existencia kurióznym spôsobom skončila. Počas bojov medzi vojskami Jána Hunyadyho a Jana Jiskru bol hrad značne poškodený a vtedajší hradný pán na jeho obnovu nedostal kráľovské povolenie. Napriek tomu sa do nej pustil, za čo ho kráľ Ferdinand I. Habsburský potrestal tak, že dal hrad zbúrať. Vari poučenie z histórie pre dnešných úradníkov, ako naložiť s čiernymi stavbami?
Zdroj text a foto: Vydavateľstvo Dajama
Viac na:
dajamabooks.sk/produkt/zahadne-miesta-4-diel/
dajamabooks.sk/produkt/zahadne-miesta-5-diel/
