Jaroslav Kyša určuje Poradie vĺn. Aké je najaktuálnejšie smerovanie v slovenskej multimediálnej tvorbe?
Jaroslav Kyša – koncepcia času hrá v dielach slovenského multimediálneho umelca dôležitú úlohu. Postkonceptuálna tvorba s charakteristickým minimalistickým formálnym vstupom počíta s aktívnym vnímaním prítomnosti, zatiaľ čo v prospech všeobecnej predstavy o budúcnosti čerpá z minulých skúseností.
Výstavný projekt Poradie vĺn v trnavskej Synagóge – Centrum súčasného umenia vychádza z autorových nadobudnutých skúseností a pokračuje v rozvíjaní jeho umeleckých stratégií. Realizácii multimediálnej inštalácii predchádzali úvahy o priestore synagógy, jej historického zaťaženia, či charakteristických architektonických detailov. Možnosť reagovať na históriu a pamäť sakrálnej stavby sa prirodzene ponúkala, avšak do veľkej miery bola naplnená site-specific realizáciami v období rokov 1995 – 2000 pod kurátorským vedením Jany Geržovej.
Počiatočné úvahy Kyšu napokon pretransformoval do univerzálnejšieho projektu, ktorý stále počíta s historickým podfarbením situácie. Dokáže však fungovať aj mimo pomyselnú auru pôvodnej židovskej synagógy. Pri tejto príležitosti sa rozhodol vyjsť zo svojej komfortnej zóny a experimentovať s formou, médiami či architektúrou výstavy. Tvarom a použitým materiálom funkčne kontrastuje s historizujúcimi prvkami stavby a zároveň decentralizuje priestor a mení zaužívané pohľady na výstavy v Synagóge.
Monumentálna trojkanálová videoinštalácia útočí na vnímanie participujúcich. Prekrúca povahu reality a percepciu zobrazeného. Videoprojekcie doposiaľ autor využíval ako nenahraditeľné médium k dokumentácii vlastných performancií, prípadne nimi dopĺňal kontexty výstavných projektov. Video vkladá do prvého plánu a pristupuje k nemu ako k nosnému dielu výstavy. Spolupráca s Denisom Kozerawskim a Tomášom Prištiakom sa odzrkadlila na produkčnej a technologickej predpríprave, výnimočným lokáciám a výslednom vizuálnom naratíve. Posunul tým svoju tvorbu do sféry experimentálneho filmu.
Neprehliadnite:
Enigmatická krajina – dialóg najmladšej generácie výtvarníkov s historickým žánrom krajinomaľby.
Jaroslav Kyša pracuje s tématikou redefinovania a vnímania času a spochybňovaním všeobecne daných istôt. Mätúce znásobenie filmu nabáda k vzájomnej komparácii, hľadaniu rozdielov či skrytých odkazov. Projekcie zobrazujú identický film – to, čo priamo, či periférne vidíme na prvom paneli sa po krátkej chvíli zopakuje na druhej a následne tretej projekčnej ploche. Cielený časový posun začiatkov projekcií, ich následné spomaľovanie k dokonalej synchronizácii obrazu, predstavuje prvú úroveň autorovej manipulácie s vnímaním času. Jednoduchý formálny posun spája v jednej chvíli minulosť s budúcnosťou a s významných precitnutím v prítomnosti.
Experimentálny film
Zobrazuje autora v privátnych minimalistických performanciách, počas ktorých narúša ustálenú predstavu o povahe a vlastnostiach časového naratívu. Využíva k tomu rozličný nájdený materiál a objekty symbolizujúce historický nános času. Deformuje ich, manipuluje a posúva do nových kontextov. Sledujeme akési božské zosobnenie autora/tvorcu, ktorý rozhoduje a polemizuje o osude a historickom pozadí vybraných predmetov. V ruke drží 400 miliónov rokov starú skamenelinu trilobita, ktorú brúsi až do úplného zaniknutia. V priebehu krátkej chvíle zničí tento kedysi živý organizmus a symbol dávnej histórie. V ďalšom obraze uvažuje o minulosti a zároveň budúcej existencii pästného klinu. Zlikviduje ho, alebo mu daruje život? Ako dlho rástol vápenatý stalaktit spod mosta, kým ho Kyša neodtrhol, aby poukázal na nestálosť koncepcie času?
Jaroslav Kiša a jeho autorské gesto zároveň upozorňuje na rozdiel medzi deštrukciou využívanou v kontexte umeleckej prevádzky a barbarským besnením, ktorého svedkami sme boli v ostatných rokoch. Stačí si spomenúť na vyčíňanie Islamistov, ktorí v roku 2015 zlikvidovali asýrske sochy a historické vykopávky v meste Nimrúd, či nepochopiteľné kroky obchodného reťazca Lidl, ktorý v roku 2011 vlastnou nezodpovednosťou zničil v bratislavskom Ružinove súsošie Jozefa Jankoviča zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Neslávne známe je aj systematické ničenie židovského kultúrneho dedičstva počas komunistického režimu. Stratégia deštrukcie má v jeho tvorbe zjavne poetickejší charakter a symbolický význam. Skôr, ako o fyzické ničenie predmetov, sa zaujíma o krátkodobú či finálnu zmenu stavu, formou ktorej komunikuje krátke príbehy v jednotlivých video dejstvách.
Prosím, zoznámte sa: Jaroslav Kyša
Narodil sa v r.1981 v Žiline, žije a tvorí v Bratislave. Študoval v Ateliéri slobodnej kreativity 3D na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach a v Ateliéri priestorovej komunikácie + na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení, kde v súčasnosti pôsobí ako asistent Antona Čierneho. Absolvoval rezidencie v New Yorku (Brooklyn Langer Residency), Lipsku (Halle 14) či Slovinsku (CELEIA). V roku 2011 sa stal laureátom Szpilman Award, v roku 2017 vyhral hlavnú cenu Nadácie NOVUM a dvakrát bol finalistom Ceny Oskára Čepana (2004, 2014). Jeho diela sú v zbierkach Východoslovenskej galérie v Košiciach a v Považskej galérii v Žiline.
Michal Stolárik
www.gjk.sk
