Na bežkách od Hornádu k Hnilcu. Bielou stopou krížom – krážom Slovenským rajom
Zimný prechod tiesňavami a planinami Slovenského raja nepatrí k frekventovaným trasám. Zato jeho absolvovanie na bežkách patrí k nezabudnuteľným zážitkom pre jedinečné prírodné prostredie Spišského krasu. Zimný turistický pochod sa začína…
Rajské bežkovanie
Na mapách karpatských pohorí by ste názov Slovenský raj hľadali len ťažko. Oficiálne je totiž horstvo pomenované ako Spišsko-gemerský kras. Tiahne sa ako pás medzi Nízkymi Tatrami, Volovskými, Stolickými a Veporskými vrchmi. Severovýchodná polovica krasového masívu je pod ochranou Národného parku Slovenský raj, podľa ktorého je označenie rozšírené aj medzi jeho návštevníkmi. Rokliny a strmé svahy Slovenského raja nepatria k typickým terénom pre lyžiarsku turistiku. No skúsených bežkárov určite osloví možnosť absolvovať inokedy (mimo zimy) preplnené trasy. Vrcholové častí planín sú priam ideálnymi terénmi na bežky s priaznivými snehovými podmienkami.
Náročné zimné podmienky
Ide o kondične veľmi ťažký zimný prechod, no scenériami vysoko atraktívny dvojdňový výlet naprieč národným parkom. Úvodná časť cez Prielom Hornádu závisí od tuhých mrazov trvajúcich niekoľko dní, ktoré zovrú hladinu rieky Hornád do pevného ľadového panciera. Až tak môžeme absolvovať prechod na lyžiach po jeho zamrznutej hladine. Náročný je tiež prechod zaľadnenej Kláštorskej rokliny. Ostatné úseky trasy majú bežnú náročnosť. Na planine Glac treba počítať, že si tu treba urobiť vlastnú stopu.
Spišsko-gemerským krasom zo severu na juh
Na juhozápadnom okraji najväčšej slovenskej obce so štatútom dediny – Smižany (viac ako osemtisíc obyvateľov) vchádzame do zasneženého spišského kraja. V osade Maša vykonávame rituál prezúvania vibramiek za bežkárske topánky. Kde – tu sledujeme miestnych spoluobčanov, ako sťahujú palivové drevo po zamrznutej hladine Hornádu. Chvíľu nedôverčivo obchádzame ľadový pancier rieky, no nakoniec so zmiešanými pocitmi neodolávame ideálnemu terénu na korčuľovanie na bežkách. Postranné skaly čoraz viac mohutnejú. Pribúdajú ľadopády a ubúda slnka. Oslňujúci sneh je preč a v tieni hlbokej jazvy Slovenského raja obdivujeme jeho zimné krásy.
Prielom Hornádu
Pri pohybe po zamrznutej hladine si človek len s ťažkosťami zvyká na nepríjemný pocit, že pod vami je masa studenej vody. Optimizmus nám nepridáva ani oproti idúci bežkár. Vystríha nás pred miestom, na ktorom iba pred chvíľou okúsil chlad vody jeden muž. Našťastie, Prielom Hornádu je v tomto úseku dosť široký. Zradnú zákrutu obchádzame chodníkom po modrej značke. Na neúplne zamrznutej hladine pred Čingovom je viacero nedôveryhodných miest. Po prekonaní nebezpečných úsekov na chvíľu opúšťame Hornád a môžeme sa občerstviť v niektorom zo zariadení na Čingove.
Neprehliadnite:
Poznajme svoju otčinu! Odkazujú Krásy Slovenska – jedinečný časopis oslavuje 100 rokov!
Za rekreačným strediskom Čingov sa nebojácne púšťame do útrob Prielomu Hornádu. Tu, kde skaly naberajú na výške a kaňon sa stáva užším, je hornádsky ľad bezpečne pevný. Ľadová škrupuľa rieky sa mení na turistickú promenádu. Stretávame skupinky peších i lyžiarov, špacírujúcich hore-dole prielomovou ulicou sídla vody, mrazu a skál.
Slovenský zimný raj
V ústí Bieleho potoka pod známym Tomášovským výhľadom míňame skupinku mládežníkov, vyzbrojených korčuľami a hokejkami. Raritnejšie miesto na hokejové zápolenie si len ťažko predstaviť. Ľadových ozdôb na okolitých bralách je toľko, že po čase ich už fotoaparát ani nedokáže všetky zachytiť. K obdivovaným miestam, pre ktoré sa oplatí zastať a fotografovať, určite patrí tzv. Večný dážď. Široký zhluk viacerých ľadopádov, hýriacich farebnými odtieňmi, ktoré tónuje pôda unášaná vodou. Naše uznanie patrí ľadovému sochárovi, tvoriacemu celú pominuteľnú nádheru. Na jednom mieste nápor ľadovej škrupiny rieka nevydržala a bezpečne odkryla hrúbku hornádskeho ľadu. K ohromujúcim pohľadom patria úplne zaľadnené kovové stúpačky Chodníka Horskej služby. V lete turista obdivuje hĺbku tiesňavy, nad ktorou sa pohybuje po obľúbenej turistickej trase. A teraz v zime si uvedomujeme, v akej výške sa tam človek liepa pomocou reťazí.
Ruiny kartuziánskeho kláštora na Kláštorisku
Magistrála na bežkách
Turistickú magistrálu Prielomom Hornádu sprístupňuje od roku 1974 v dĺžke 16 km (od Podlesku po Smižany) desať premostení. Z toho osem kovových mostíkov, jedna závesná lanová lávka a jeden kamenný most, okolo stoštyridsať stúpadiel, vyše tristo metrov reťazí a niekoľko drevených lávok. Najstarším preklenutím brehov Hornádu v jeho prielome je mohutná oblúková stavba – Kartuziánsky most v lokalite Letanovský mlyn. V strede úzkeho kaňonu je to jediné miesto, kde zo severu ústí do rieky vodný tok. Iba Trstený potok prerazil tzv. okrajové pásmo Slovenského raja a otvoril výstupovú cestu na Lapis refugii – Skalu útočiska na planine Kláštorisko. Na začiatku 14. storočia tadiaľto viedla prístupová kartuziánska cesta na poľanu Kláštorisko cez spomínaný kamenný most. Dnes sleduje jej zvyšky červená turistická trasa od Letanoviec ku starej chate Kláštorisko. Pri chatovej osade Letanovský mlyn možno aj vy budete žasnúť nad športovými výkonmi lezcov v blízkom ľadopáde.
V ústí Kláštorskej rokliny
Vysoko nad hladinou Hornádu visí unikátny lanový mostík. Autorom jedinej závesnej lávky v prielome je Vojtech Jeremiáš, známy spišský turistický aktivista. Mostík si už pamätá množstvo turistov od šesťdesiatych rokov 20. storočia ako prvý článok spriechodnenia Kláštorskej rokliny počas prvej fázy budovania Chodníka Horskej služby Prielomom Hornádu.
Zimná výzdoba Prielomu Hornádu
Pred sebou máme prvý dnešný výrazný výstup do kopca. Presnejšie, rebríkmi hore roklinou. Prezúvame bežecké topánky za vibramky. Lyže idú za popruhy na batoh. A bežecké palice ostávajú v rukách. Definitívne sa lúčime s Prielomom Hornádu a vstupujeme do strmín Kláštorskej rokliny. Sústavou rebríkov a reťazí prekonávame zaľadnené vodopády: Objaviteľov, turistu Antona Straku, Dúhový, Malý, Kartuziánsky a Machový i kaskády turistu Gustáva Nedobrého. Príroda sa nám opäť postarala o zábavku a potrápila naše chrbty neustálym ohýbaním. S dlhými lyžami na batohu sme sa museli uhýbať nespočetným konárom a stromčekom. Zvyčajný hukot vodopádov, taký typický pre rokliny, utíšila pokrývka ľadu a snehu. Ticho doliny prerušuje len náš zrýchlený dych počas 45-minútového stúpania na planinu.
Vrcholová poľana
Prichádzame na okraj vrcholovej poľany s jediným turistickým centrom, ležiacim mimo okraja pohoria. Oblasť bola osídlené už na konci doby bronzovej, keď na vyvýšenine Čertovej sihote vzniklo pozorovacie hradisko. V čase tatárskeho ohrozenia slúžili jaskyne v okolí ako útočisko pre spišský ľud. V severozápadnom cípe poľany je bývalý kláštorný komplex, ktorý dnes vstáva z ruín. Vznikol na začiatku 14. storočia pre rehoľu kartuziánskych mníchov. O storočie neskôr sa stal hniezdom husitov, bratríkov i zbojníkov. Pre jeho necirkevné využívanie bol na príkaz Spišskej župy v roku 1543 zničený. Až v roku 1923 miesto opäť ožilo stavebným ruchom a na rozvalinách mníšskej cely vyrástla turistická útulňa. O tri roky neskôr postavilo Ústredie Klubu česko-slovenských turistov Praha (KČST) turistickú chatu Kláštorisko. V októbri 1944 sa chata stala obeťou fašistického vypaľovania. Počas SNP okolité jaskyne opäť poslúžili ako partizánsky úkryt. Po vojne bola vystavaná nová chata, ku ktorej pribudla donedávna fungujúca reštaurácia a chatová osada, t.č. mimo prevádzky.
Planina Glac ponúka nenáročné terény na bežkovanie
Pri ústrednej orientácii volíme západný kurz k rázcestiu pod Vtáčim hrbom po červenej značke. Pokračujeme žltou po Glackej ceste, historickej obchodnej komunikácii, ktorá spájala regióny Spiš a Gemer. Meno má podľa najväčšej krasovej planiny v centrálnej časti Slovenského raja, ktorou furmanská cesta prechádzala. Doširoka vychodenou stopou sa dostávame k prístrešku na vrchole rokliny Suchá Belá a Piecky. Prekvapuje nás vypluhovaná cesta, ktorou pokračujeme a sem-tam si na bežkách aj zakorčuľujeme až po rázcestník Glac – Malá poľana. Východným okrajom otvoreného priestranstva onedlho prichádzame na rázcestie Malá poľana, kde vstupujeme do hustého lesa. V sprievode červenej značky vychádzame na nevýrazné plece. Tiahlym zjazdom prichádzame na poľanu, kde kedysi stála hájovňa Glac. Po bývalej horárni tu ostala iba veľká studňa a mohutné stromy.
Cieľ sa blíži
Na bežkách zdolávame rýchly esíčkový zjazd k rázcestníku Glacká cesta na vrchole rokliny Veľký Sokol. Odtiaľto ďalej pokračujeme po širokej zvážnici (modrá cyklotrasa) pohodlným traverzom Kozích hŕbkov späť na červenú značku. Na rázcestí pod Suchým vrchom opäť ignorujeme červenú a pokračujeme po modrej cyklotrase až po najbližšie križovanie so zelenou cyklotrasou, ktorá aspoň čiastočne zmierňuje stúpanie naspäť na červenú značku.
Geravy
Tesne pod hranou planiny Geravy sa sprava pripája žltá značka Malých Zajfov a neznačená príjazdová cesta (vyjazdené koľaje) na hotel Geravy. Po pármetrovom stúpaní sa prehupneme na planinu Geravy. Rovnomenná ubytovňa s bufetom stojí v strednej časti krasovej planiny. Pôvodne objekt vrcholovej stanice sedačkovej lanovky z Dediniek má v pláne obnoviť niekdajšiu jednosedačkovú lanovú dráhu. Na priľahlých poľanách je v prevádzke chov koní. Komplex mierne zvlnených polian a lesíkov vytvára ideálne podmienky pre lyžiarsku turistiku na bežkách. Na polianke Venglovka (pod Suchým vrchom) v minulosti fungoval aj krátky lyžiarsky vlek. V lete môže turista v okolí obdivovať povrchové krasové javy, ako vyvieračka, ponor a závrt (krasová jama). Geravy sú tiež miestom oddychu turistov, ktorí zdolali Zejmarskú roklinu, jediná technickými pomôckami sprístupnená tiesňava v južnej časti pohoria. Zároveň je najväčším turistickým lákadlom rekreačnej oblasti Dedinky – Palcmanská Maša – Mlynky.
Dedinky a vodná nádrž Palcmanská Maša
Konečne zostupujeme
Ako zostupovú trasu volíme zásobovaciu cestu od ubytovne do údolia rieky Hnilec. Vraciame sa na rázcestie červenej a žltej značky. Miernym zostupom sa púšťame cestou okolo Gačovskej skaly. V spodnej časti komunikácie naberáme na bežkách pekelnú rýchlosť. Našťastie, na zvršku cesty je dostatok snehu. Brzdíme v malebnej lokalite Stratenská píla. Na mieste bývalej osady, ktorá musela uvoľniť údolie vodám Hnilca v priehrade Palcmanská Maša. Dnes na začiatku nádrže stojí niekoľko chalúp uprostred nádhernej prírody. V najkrajšej doline Slovenského raja sa tiesni Hnilec, asfaltová cesta a atraktívna trasa železničnej trate. Výhľad zo železničnej zastávky Stratená pripomína alpské panorámy. Pohľad z výšky dráhy na miniatúrnu dedinu s dominantným kostolom a scenériou Sokolích skál, kde žijú alpské kamzíky (chované ako poľovná zver), vytvára rajskú diorámu.
Autor textu a fotografii: Tomáš Trstenský
Zdroj: Vydavateľstvo DAJAMA
Z knihy: Najkrajšie lyžiarske trasy
www.dajama.sk
www.krasy-slovenska.sk
