Záhorák na cestách a jeho ďalšie švajčiarske zážitky a postrehy: čistá príroda a aj ľudia sú fakt iní…
Záhorák Vlado pokračuje v hľadaní zážitkov na svojich cestách – necestách. Uplynulé dva týždne ustavičného dažďa prispeli k zotaveniu po minulom adrenalíne. Počasie sa však konečne umúdrilo a zrodila sa neodolateľná slnečná pozvánka na pár hodín v prírode.
Kenny asi dostal coronu, tak leží s bielym kotúčom v posteli. David zas hnačku, tak ten zasa sedí na tróne. Dúfam, že aj ich davová psychóza s bielym jemným papierikom vo zvitku tiež postihla a majú dostatočné zásoby tohto zázraku, bez ktorého sa – nech už je akokoľvek – ani Švajčiarsko nezaobíde. Marek chytil ľahký úpal, ale nie je nič, čo by ho v dnešnom dobrodružstve nejako spomalilo. Mira ide testovať stále zlomený malíček. Družstvo dobrodružníkov dopĺňa v útoku Vlatka a jej kamoš Filip; vo Švajčiarku niečo medzi Philipp a Phillip.
Dnešný “hájčik” je taká pohodka neďaleko Luzernu v “prímorskej” usadlosti zvanej Sisikon. Hodinka z Zurichu. Ok, vtípky stranou, na tie tu nikto nie je teraz zvedavý. Veď ide o turistiku. Každopádne, keď už mám takéto kreatívne literárne črevo musím povedať, že písanie mojich postrehov zo sveta so slovenskou diakritikou spomaľuje zaznamenávanie našich zážitkov, no spoľahlivá redakcia lexikon.sk na Slovensku je na toto dobre pripravená a voči záhoráčtine tolerantná.
Dobre, dobre, späť k výletu. Veľmi pekné to dnes bolo, musím povedať. Cesta k lanovke bola veľmi uzučká a kľukatá. Ako inak, auto ma nútilo prepnúť riadenie do režimu “šport” a spestriť tak automobilový zážitok mojim dvom pasažierom. Filip zapadol do partie na parádu. Lokál, prvý echt Švajčiar, ktorého som spoznal. Žiadny “secondo” – ako tu nazývajú ľudí, ktorí sú síce narodení tu vo Švajci, no ich rodičia nie. Filip je opak. Chalanisko dokonca pochádza z farmárskej rodiny, čiže v jeho prípade to musí sedieť.
Nasadáme na lanovku. Tá chráni naše lýtka pred smrteľným prevýšením, no samotným vzhľadom vo mne vyvoláva známky srdcovej príhody. Taká malá plechová kabínka, ktorá sa – podľa mňa – používala len na prepravu materiálu na horské chaty, bola “apgrejdnutá” na prepravu osôb. Platíme symbolických 16 frankov za osobu; v cene je aj spiatočná zážitková cesta. Konečne teda nasadáme.
Panoráma ako v reklame a mimo dosahu sietí…
Už samotné výhľady sú úžasné! Pod nami sú krásne a neskutočne husté lesy, obrovské strmé skaliská a na druhej strane ďalšie hory hôr. Dokonca – a to mi napadlo, až keď som to zbadal – na druhej strane bola hora, kde sme sa s priateľkou Mirou spoznali. Plní vzrušenia a v napätí, vystupujeme z lanovky. Pred nami sa otvára nádherné prostredie švajčiarskej prírody. A s ním aj hneď prvý challenge. Ktorá z ciest je tá naša? Chodníky sú tu tri a každý nás láka svojim smerom. Rázcestie ako v nejakej rozprávke. A včil si vyber. Vyťahujeme telefóny. Salt (švajčiarský Orange) je, samozrejme, bez signálu. Darmo sme my v takej vyspelej krajine, aj tu sa nejaký ten problém nájde. Sunrise sa od tohto trendu neodlišuje a jediným záchrancom je domáci Swisscom. A – ako to už v tých rozprávkach aj býva – išli sme…. no schválne hádajte, ktorou cestou? Samozrejme, vybrali sme si tú povestnú zlatú strednú cestu.
Neprehliadnite:
Stretnutie s Rigi – kráľovnou hôr vo Švajčiarsku
A tak si spokojne a vyškerení prešľapujeme z nohy na nohu a tuže zrazu napravo – chalúpka. A v chalúpke mať a 2 deti. Jedno dosť malé a staršie, asi vo veku 8-10 rokov. A rúbe drevo. Áno, zrak nás neklamal a vy dobre čítate. Ovládačom od konzoly pre horského chlapca je sekera. Keby som aj ja takto vyrastal, tak miesto pupku mám svaly. Darmo, dobrotu treba “sekať” od malička… O kopček ďalej sa pred nami rozprestiera krásne jazierko. Voda je úplne priehľadná. Pliesko obklopujú krásne kopce, na ktorých je kde-tu ešte sneh.
Neodolal som a – ako malý jojo – som chcel do jazera hodiť kamienok. Našťastie som bol “hnilý” (u nás po záhorácky “lenivý”) sa k tomuto činu dopracovať. A dobre, že ma lenivosť premohla. Hneď za zákrutou sa nám otvoril nový pohľad na jazero a ver tomu, na brehu bola societa rybárov, ktorí by mi to nikdy neodpustili.
Stúpame ďalej a pred nami je ďalšie rázcestie. Mne sa páči cesta doľava. Je tam krásny vysoký kopec s krížom na vrchole. To znamená, že sa tam dostať dá. Vladka má povinnosť sledovať aktuálny vývoj počasia. No na nejaké hĺbkové meteorologické analýzy nemáme čas. Keby začala búrka, tak by lanovka nefungovala. Darí sa mi ju avšak prehovoriť na krátku malú odbočku. Vidím totiž v pozadí krásne zasnežené hory a môj vnútorný hlas mi hovorí, že to môže byť krásny fotospot. Návrh bol odobrený a vyrážame toto miesto preskúmať. Nesklamalo!
Pod nami je obrovský zráz, ktorý ponúka pohľad do doliny pod nami. Tá je plná švajčiarskych kráv so zvoncami na krkoch. Tak sa mi od únavy marí, že sú fakt fialové… A k tomuto – priam gýčovému, no prenádhernému – výhľadu máme aj idylickú hudbu švajčiarskych hôr v plnom kvadro efekte. V pozadí sa pýšia snehom pokryté vrcholce. Tento pohľad je pre každého milovníka hôr dych vyrážajúcim momentom. Po cikpauze na mňa Marek z diaľky kričí “Vladoooooo, počkaaaaj, spravíš mi foto?”
Cesta na vrchol…
Je trošku strmšia. Na vrchole je kríž ukazujúci nadmorskú výšku 2138 m. Na kríži je aj malá skrinka, kde je v plastovej taške uložený zošit s perom; tu si môže každý napísať svoju správu a čakať… Touto úlohou nominujem Miru. Filip sa stará a selfie na vrchole. Po troch pokusoch s useknutými hlavami volíme jednoduchší approach. Vďaka Marekovými edit skills máme ďalšiu krásnu spomienku. Cestou dole hľadáme “dvere”, ako povedala Vlatka. Jednoducho hľadáme otvor v elektrickom oplotení. Dvere sme našli a pred nami je ďalšie rázcestie s novými možnosťami. S Marekom sa zhodujeme, že sa sem musíme vrátiť a toto prostredie poriadne preskúmať. Dokonca je tu zopár modrých značiek.
Tie označenia sú pre náročnejšie Apline Trails. Začína nás sužovať hlad a tak zastavujeme na lepeňák. Na opekačku tentokrát niet ani čas ani prostredie. Mira má už asi 3 týždne chuť na cordon bleu. Na sendvičovej lavičke stretávame dva staršie páry a ja sa ich s mojou lámavou nemčinou, no o to smelšie – ako správny Záhorák – pýtam, či je po ceste nejaká reštika, ponúkajúca túto lahodinu. Na moje prekvapenie je ich odpoveď pozitívna. Reštika je síce dole v dedine, no vraj táto, šunkou a syrom plnená, šnicla je tu vyhlásenou špecialitou. Potešení touto informáciou, pokračujeme ďalej v ceste. No dobre, ja som si dal ešte dva lepeňáky. Šak to sú ešte ďalšie dve hodinky k lanovke a potom dole lanovkou a potom ešte kúsok autom. Takže som si spravil quick assesment a vychádzalo mi to tak, že sa pokojne môžem najesť a potom sa najesť znova.
Zvládneme to
Nakoľko chodíme autom, sú naše výlety tzv. loops. Dnes tomu nie je inak a my ideme v podstate okolo jedného vrcholu. Ten je však z každej strany iný. Na jednej strane je jazero, na druhej je krásna plošina, kde sa pasú fialové Milky. My sme teraz v oblasti, kde hora vyzerá, akoby bola diagonálne rezaná. Pod horou sú veľké popadané balvany. Tento úsek dole je dosť strmý. Osobne preferujem strmáky hore. Je to menšia záťaž na kolená a zároveň aj lepšia makačka. Ale hold, tu si moc nenavyberáme. Vyťahujeme paličky na odľahčenie kolien. Tento strmáček je ďalší z testov pre Mirin zlomený malíček. Idem za ňou, mám aspoň prehľad o situácií.
Konečne sa dostávame na plošinu, kde vidíme spomínaný kopec z iného uhla. Tu míňame chatku s vtipným popisom: “ak je kameň mokrý, znamená to že prší”. V okolí samá Milka a my v diaľke vidíme lanovku. Posledný stupáček a dostávame sa na úvodné rázcestie s troma možnosťami. Posledný dlhý pohľad po okolí. Robíme fotografické pamiatky z rôznych uhlov a nasadáme do lanovky pripravení na lokálny gurmánsky zážitok.
Nesklamalo! Sedíme na terase, vychutnávame hranolky s kečupom a k tomu cordon bleu. Momentálnu situáciu si obohacujeme muštom s bazovým sirupom a sladkou bodkou je “cremschnitte”. Ako pikoška – to by ste neverili – je platba. Nikto z nás nemá dostatočný keš. A tak nám vystavujú faktúru bez akýchkoľvek pochybností v dôveru voči nám – zákazníkom!!! No, viete si toto predstaviť na Slovensku?! Je to ďalší poznatok, ktorý som zažil iba tu vo Švajčiarsku! Naplnení zážitkom – ako z cesty, tak z obeda i samotného servisu a prejavu dôvery voči zákazníkom – nasadáme do áut a vyrážame domov. Opäť to stálo zato!
Váš Vlado – Záhorák na cestách
Ak sa vám naše – trošku odľahčene spísané – zážitky páčia, môžete nás kontaktovať a napísať svoje postrehy z putovania s batohom po Slovensku i po svete, dole do komentovacieho okienka pod článkom.
