Záhorák na cestách a jeho splnený sen: stretnutie s Rigi – kráľovnou hôr vo Švajčiarsku.
Na dnešné prvé spoločné putovanie svetom a s batohom som vybral túru na Rigi – kráľovnú hôr; ako tu vo Švajčiarsku hovoria známej alpskej hore. Túra je celkom náročná a považujem ju za míľnik pre našu skupinu turistických nováčikov. Nuž vitajte na spoločnej ceste alpskými chodníčkami…
Čaká nás šliapanie asi 3 – 4 hodiny. Len do kopca treba prekonať 1200 výškových metrov. Nikomu som o tomto, samozrejme, nepovedal. Určite by sa zľakli. Marek už niečo tuší a posielal mi včera fotku s otázkou, či to je fakt tá túra… Našťastie sa premlelo veľa vecí v našej whatsappovej konverzácii, tak som mu na otázku ani nemusel odpovedať. Od samého vzrušenia sa zobúdzam na krákanie vrán. Otváram oči a vidím ranné červené svetlo nad horou Pilatus priamo z postele. Je mi jasné, že je ešte veľmi skoro. “Richtig”, hodiny ukazujú 5,50. Kontrolujem telefón, či niektorí z chalanov na poslednú chvíľu nevzdáva účasť. Tento „hajk“ je asi piaty, na ktorý som ich zobral. Kontinuálne gradujem náročnosť, aj keď pre nich je to dosť náročné už od začiatku. Litovčan Kenny, bývalý fajčiar, nikdy na horách asi ešte nebol; na prvom hajku skoro skolaboval.
Karanténa a jej podoba na horách
Bol to však jediný hajk, keď niečo povedal. Odvtedy bol účastný na všetkých. Brodenie sa v snehu, daždi, stúpanie na tri rôzne hory. Španiel José bol na prvom hajku. Z dôvodu nedávnej karantény tu u nás vo Švajčiarsku (max. povolený počet 5 ľudí) sa viac nezúčastnil. S výnimkou dnešného dňa. Ďalší je Marek, chlapec z Petržalky a milovník “chillu pri jazere”. Začal tiež s Kennym. Stále narieka, no vždy dá všetky hajky a užíva si vrchol pre posamy na instagram. Moja priateľka Mira (talianska Švajčiarka) je ostrieľaná “horská koza” v super kondícii.
Stále v dobrej nálade a horská divožienka, ktorá rada robí “opekačku” na horách. S Mirou sme sa spoznali tiež na túre. Kuriozitka je, že ani jeden z nás neplánoval ísť na túto túru. Obaja sme mali celkom iné plány. Osud to však zariadil úplne bohovsky. Piaty do partie som ja. Záhorák Vlado. Hľadám a organizujem hajky a ukazujem ľuďom krásy prírody a ich vnútornú silu prekonať samých seba. Zbožňujem hory, cestovanie na motorke a spoznávanie rôznych kultúr cez lokálnych ľudí.
Raňajkové menu je silná talianska káva a 3 spálené hrianky. Kávu robila Mira a hrianky ja. Posielam chalanom inštrukcie o bode stretnutia, čo so sebou a poznámkou, aby si zobrali nejakú vec, ktorou tento výstup oslávia. Balíme veci do batohov a vyrážame na bod stretnutia. Posádka druhého auta klasicky mešká a náš štart sa posúva o 30 min. Na parkovisku chalanom ukazujem, kam sa chystáme. Je to stožiar na vrchole hory. Prezúvame sa z tenisiek a vyrážame.
Štart je hneď strmý. Na moje prvé počudovanie, stretávame veľmi veľa ľudí. Na moje druhé počudovanie, Mira veľmi trpí. Zobrala si na tento hajk novú, čerstvo kúpenú obuv. Rozchodiť takéto špeciálne topánky po dome očividne veru nestačí. Ide posledná a stále niečo upravuje; raz ponožky, potom šnúrky. A vyzerá veľmi, veľmi vyčerpaná. Ten štart je fakt strmý, batoh tiež celkom ťažký, keďže berieme veľa jedla na grilovačku.
Príprava na túru
Veľkú úlohu zohráva psychika. Mira už tri dni nahlas premýšľa a pochybuje, či tento výstup vôbec „dá“. Vôbec tomu nerozumiem, nakoľko vyzerá zo všetkých najviac fit. Po 10 minútach Mira kolabuje. Psychicky. Je zaujímavé, ako hlava ovláda telo. Beriem jej batoh; môj mám na chrbte, jej na prsiach. A šliapeme ďalej.
Zato Marek je v super kondícii. Je úžasné sledovať pokrok z túry na túru. Celý čas kecáme o práci, ženách a o tom, aké úžasné tieto víkendové túry sú. José šliape s Kennym svoje tempo a Mira s nimi. Po slabej hodinke sa dostávame na prvú plošinu. Tu je parkovisko úplne plné a dokonca stretávame starší pár zo Slovenska, žijúci vo Viedni. Návštevu svojej dcéry využívajú na opekačku.
Neprehliadnite:
Zaujímavý pohľad do severskej literatúry: Antiturista od stand-up komika vás rozhodne pobaví!
Naša cesta pokračuje lesom. Sem tam sa nám ponúka krásny výhľad na okolité hory a dve jazerá rovno pod nami – Vierwalstettersee a Zugersee. V pozadi je po opare odkrytá hora Pilatus. Na jednom výhľade je dokonca posedenie s pripraveným nasekaným drevom a grilom. Táto skutočnosť je pre niektorých neuveriteľný, ba priam zázrak. Tu je však pomerne bežnou súčasťou „servisu lesov a hôr“. Po krátkej pauzičke pokračujeme ďalej. Mira má už podstatne lepšiu náladu.
Táto časť trasy je celkom frekventovaná a pomaly sa blíži druhý významný bod Rigi Kulm. Tu sa to turistami – či už na bicykloch alebo pešími – len tak hemží. Máme dve možnosti – ako sa dostať na vytúžený vrchol. Buď 30 minútová cesta, pripomínajúca diaľnicu pre turistov, alebo 50 minút duševného relaxu, kde niet ani duše. Napokon kráčame tou dlhšou. A vypláca sa. Príroda nám ponúka úchvatné výhľady na jazero, zasnežené hory a prázdnu cestu. Kenny dostáva kŕče do svalov. Marek vyťahuje foťák a dokumentuje prekrásnu okolitú prírodu. Už začíname byť hladní. Zdolávame posledný stupák.
Sme tu! Po troch hodinách a 1282 m stúpania sme víťazoslávne na vrchole! Pocity sú však zmiešané. Na jednej strane hrdosť, aké jednoduché to bolo. Teda aspoň pre Mareka a mňa. Na druhej strane sklamanie z preplneného miesta. Pripomína nám to park pri jazere v lete, kde je to hlava na hlave. Takže po 5 minútach občerstvenia pivom a orieškami ideme cestou späť grilovať.
V lesíku vidíme úplne úžasné miestečko. Rozdeľujeme úlohy, nosíme kamene a drevo na rozloženie ohňa. Španiel, presnejšie Andalúzčan José, sa nezaprel a miesto práce radšej kecal a prispel k dielu iba slovnou zásobou melodickej španielčiny…a potom sa čudujú, že majú takú povesť. Po rozložení ohňa nastáva vytúžená mega pohoda. Všetci si užívame toto bohovské miesto. Ohník praská, mäsko rozvoniava a okolo nás ani jeden turista. A ten výhľad na jazero a hory!
Štastný návrat po stretnutí s Rigi
O pár hodín neskôr šliapeme späť dole. Môj plán bol ísť dole gondolou, alebo zubačkou. Nakoľko sme však všetci plní síl, rozhodli sme sa tých 1282 výškových metrov a 9 km odšliapať zasa len pekne pešo dole. Ukazuje sa naša staroba? S Marekom nariekame na bolesť kolien, Kenny je oporou Josému. Je zaujímavé vidieť, ako sa tie úlohy otočili. Tam, kde bol José oporou Kennymu hore, je teraz Kenny oporou Josému dole. A Mira, hrdá opäť s batohom na svojich pleciach, spokojne šliape vysmiata dole. Zostup je rýchlovka a po hodine a pol sedíme v reštike a cuckáme viťazoslávne každý svoje pivko. Nakoľko sme piati a koronavírusové reštrikcie sú dosť prísne, musíme sa rozdeliť a sedieť pri 2 stoloch.
Švajčiarsko – Nešvajčiarsko, nerozumiem. Povolená skupina ľudí je 5, no pri stole môžu byť len 4. No, čo už, Švajčiarsko je iné. Kenny si objednal hranolky, José zmrzlinový pohár a extra čokoládu. Pohár je preč, čokoláda ostala. A tak sa zrodila gastronomická novinka – hranolky s alpskou čokoládou. Už viem, čo prispelo k mojej neskoršej nevoľnosti. Objednávame si ďalšie hranolky s extra dávkou kečupu a ďalšie kolo drinkov. S priblblými úsmevmi, vyjadrujúcimi hrdosť a únavu zároveň, sedíme – je to fakt zvláštne – pri 2 stoloch a užívame si náš – aj to je fakt zvláštne – nezvyčajný švajčiarsky gastronomický zážitok, na ktorý nikdy nezabudneme.
Aj nabudúce sa teší váš Záhorák na cestách.
The next day status:
Kenny – neschopný pohybu
José – schopný, ale v jemných bolestiach
Marek – pohodka a trávi deň na MTB
Mira – 6 otlakov na 1 nohe, 3 na vedľajšej a o 2 dni neskôr navyše zlomený malíček – zakopla o sedačku; tú bolesť pozná každý
Záhorák – pripravený na ďalší výstup
Ak sa vám naše humorne ladené riadky páčili, môžete nás kontaktovať a napísať svoje postrehy z ciest a putovania s batohom na pleciach po Slovensku i po svete, dole do komentovacieho okna pod článkom.
